---

---

Antonín Kratochvíl
Fotograf bolesti

nar. 12. apríla 1947 Lovosice

Život Antonína Kratochvíla sa s desivou presnosťou riadi schémou drámy, ktorú opísal Aristoteles v Poetike: nechýba výrazná expozícia, dramatická kolízia, stupňujúca sa kríza, nečakaná peripetia ani katarzia, v ktorej protagonista spoznáva pravdu o sebe i svete. V socialistickom Československu nevidel budúcu existenciu, a preto utiekol; v slobodnom svete hľadal voľnosť, no našiel aj väzenie. Stal sa vojnovým fotografom zachytávajúcim utrpenie planéty – a predsa neunikol tomu vlastnému. V tejto drsnej tradícii nadviazal na slávneho československého rodáka Deža Hoffmanna, frontového fotoreportéra z druhej svetovej vojny. 

Odborníci Antonína Kratochvíla zaraďujú medzi stovku najvplyvnejších fotografov sveta. Lebo jeho snímky nesú podpis surovej pravdy: vyznačujú sa autenticitou, dynamikou a snahou zaznamenať ľudí v hraničných životných situáciách. Nepoužíva veľké objektívy – chce byť čo najbližšie. Drží sa čiernobielej estetiky s výrazným citom pre svetlo, ktorá zvýrazňuje expresívnosť jeho tvorby. Krátke chvíle Kratochvílových  fotografií obleteli svet, získali prestížne ceny, plnili stránky magazínov Rolling Stone, Time, Vogue, Vanity Fair, Newsweek a viseli v galériách od New Yorku po Tokio.

Vyrastal v prostredí, kde boli fotoaparáty a svetlá každodennou súčasťou života. Otec Jaroslav viedol v Lovosiciach prosperujúci ateliér. Kolízia prišla vo februári 1948, keď ho komunisti označili za triedneho nepriateľa, uväznili a  rodinu vysídlili do pracovného tábora vo Vinoři. Detstvo označoval Antonín za trpké: aj po presťahovaní do Prahy ich miestni častovali nadávkami do „buržujov“ a hádzali im kamene do okien. Kádrový profil mu zablokoval štúdium, preto zarábal lopatou na stavbách a v továrňach. V roku 1967, len dvadsaťročný, na podnet otca ušiel na Západ. Cez Juhosláviu sa dostal do rakúskeho tábora Traiskirchen, kde rok dennodenne bojoval o holý život. „Môjho bratranca tam Albánci zabili. Vyhodili ho z okna. Ja som sa musel biť každý deň. Spal som so zámkom v zaťatej ruke, na obranu som musel preraziť viacero čeľustí,“ hovorí.

Vyhnanstvo pokračovalo: vo Švédsku ho za nelegálne obchodovanie s tovarom na istý čas uväznili. V snahe nájsť nové miesto pod slnkom sa pridal k francúzskej cudzineckej légii a bojoval v Čade, odkiaľ po zranení zbehol do Holandska. V Amsterdame konečne študoval fotografiu na Gerrit Rietveld Academie a začal formovať jedinečný rukopis – schopnosť stlačiť spúšť v najvhodnejšom momente a zachytiť dramatickú situáciu. 

V roku 1972 sa Antonín Kratochvíl presunul do amerického Los Angeles, kde sa živil fotením hudobných hviezd. Ale bez dobrého svetla nevedel žiť. Čoskoro radšej zamieril do konfliktami sužovaných krajín – Rwandy, Bosny, Konga, Afganistanu a inde. Chcel ukázať, o čom je vojna. „Čo sa mi vybaví ako prvé, je krutosť, ktorú v ľuďoch prebudí. Videl som veľa zlých vecí, ale najhorší bol zápach smrti,“ povedal. 

Pri cestách do nebezpečných zón často riskoval život, viackrát sa ocitol pod priamou paľbou. V Kambodži si za fotografiou musel dôjsť cez mínové pole, v Iraku si ho vojaci takmer pomýlili s nepriateľom a odstrelili, v Juhoslávii prechádzal cez mŕtvu zónu, plnú ostreľovačov, s otvorenými oknami na aute. V Iraku mal pocit, že „ešte nedofotil“, tak sa vrátil. „Adrenalín je ako droga. Keď vám dôjde, skolabujete… Ale vždy to dopadlo dobre. Moja žena hovorí, že strážni anjeli sú zo mňa unavení,“ rekapituloval. Strašné zážitky ho dlhé roky prenasledovali v spánku – strhával sa zo sna alebo sa ráno zobúdzal v izbe zabarikádovanej nábytkom. 

Nebezpečenstvo číhalo na každom roku fotoreportéra. Keď Antonín Kratochvíl fotografoval zemetrasením postihnuté Haity, na mieste sa tvorili gangy a jemu sa podarilo uniknúť im. V Guatemale sa dal zavrieť do väzenia, kde portrétoval pašerákov drog. V ruinách vyľudneného Černobylu snímal následky havárie v špeciálnom skafandri. A všade vedel vystihnúť krátku chvíľu, keď bolo najťažšie sa pozerať. Čiernobiele fotografie zachytávali surovosť a neľudskosť sveta ľudí.

Kratochvíl sám seba nikdy necenzuroval. Stalo sa iba párkrát, že odmietol stlačiť spúšť. Napríklad pri zoslabnutom olympijskom víťazovi v plávaní a hercovi Johnnym Weissmullerovi. „Po sérii mŕtvic už nemohol hovoriť, len sa na mňa pozeral. Mal som pocit, že prosí – nefoť ma, takto to nechcem. Tak som sa na to vysral,“ povedal po rokoch. 

Napokon vytvoril iné ikonické portréty. K najoceňovanejším patrí séria nespútaných fotografií hudobníka Davida Bowieho, s ktorým v roku 1997 strávil deň v New Yorku. „Povedal som mu – David, v štúdiu fotím nerád, nejdeme von hľadať svetlo? A on na to skočil.“ Pred Kratochvílov objektív sa postavili tiež Keith Richards, Bob Dylan, Bono, George Clooney, Gary Oldman, Angelina Jolie, Robert De Niro, Arnold Schwarzenegger, Sylvester Stallone, Lou Reed, Nick Cave, Iggy Pop, Václav Havel či Dalajláma. Za portrét Willema Dafoea získal Kratochvíl prvé World Press Photo (1997), za Jeana Rena ďalšie (1998). Výber portrétov zverejnil v knihe Persona (2006), ktorú doplnili ďalšie silné publikácie: Broken Dream: 20 Years of War in Eastern Europe, New York Walker, Moskovské noci, TeloVýchova a Vanishing. 

Do Československa sa Kratochvíl vrátil až po dlhých rokoch. Osud sa s ním ironicky zahral: v krajine, ktorú opustil ako mladý muž, naňho čakal niekto, koho nikdy predtým nevidel. Najstarší syn Michael, ktorý mal takmer dvadsať rokov – teda toľko ako Antonín, keď doma zanechal vlastného otca. Michael je treťou generáciou v rodine, ktorá pokračuje vo fotografickom remesle. 

Po návrate do Čiech dostal Antonín tiež hereckú ponuku. V stvárnení emigranta Bořeka vo filme Kawasakiho ruža, ktorý neúspešne kandidoval na Oscara, bol presvedčivý a nominovali ho na Českého leva v kategórii najlepší herec vo vedľajšej úlohe. 

Na konte mal v tom čase už množstvo prestížnych ocenení za fotografickú tvorbu vo svete: Infinity Award (1991), Dorothea Lange Prize (1994), Hasselblad Foundation Grant (1995), štyri  ceny World Press Photo v rôznych kategóriách (1997, 1998, 2003), Lucie Award za výnimočný prínos v fotožurnalistike (2005). V roku 2001 navyše spoluzaložil legendárnu agentúru VII, ktorú vytvorila skupina špičkových fotožurnalistov špecializujúcich sa na vojnové a krízové zóny – medzi nimi James Nachtwey, Ron Haviv, Gary Knight, John Stanmeyer, Alexandra Boulat či Christopher Morris.

Peripetia príbehu kulminovala v roku 2018, keď sa nad Kratochvílom zatiahli mraky. Tri fotografky slávnejšieho kolegu obvinili zo sexuálneho obťažovania. Hoci držiteľ najprestížnejších fotografických cien trval na tom, že ide o lživé obvinenia, ktoré mu ani nikdy potom nepreukázali, materská agentúra mu okamžite pozastavila členstvo. Takmer prišiel o meno aj o pozíciu, ktorú si vybudoval veľkým talentom a tvrdou prácou. Represiu zakúsil podobne ako otec Jaroslav, ktorý pred desaťročiami skončil vo väzení za údajne „podvratnú činnosť“, vzali mu ateliér a musel sa živiť ako robotník. Obaja tak spoznali systém, ktorý najprv vyzdvihne a potom sa pokúsi zhodiť z piedestálu.

Antonín Kratochvíl sa nevzdal. Dnes pendluje medzi New Yorkom a Prahou, kde spolu so šiestimi fotografmi založil spolok 400 ASA. „Som medzi chlapcami, ktorí ma majú radi. Druhá garnitúra sa na mňa úplne vysrala. Zistil som, že tam nejaké priateľstvá neexistujú…“ prehovoril o katarzii, ku ktorej po celosvetovom úspechu dospel. Zostal však verný čiernobielej fotografii a presvedčeniu, že na nej nesmie zvíťaziť krása nad pravdou. „Chcem, aby z mojich snímok život priam smrdel,“ hovorieva a divák od nich naozaj nedokáže odvrátiť zrak. Napokon, stačí dobré svetlo, citlivý film aj morálny autor – a pravda sa ukáže.